Za nevinnými podmienkovými spojkami sa nemusia schovávať len prázdne písmená, teda litery. Pri hlbšom skúmaní aj obyčajné „ak“, teda „if“, odhalí viac než treba. O dešifrovaní snáď niekedy nabudúce. Once.
Kedy presne, to sa nedá s istotou určiť. Rovnako, ako ani to, prečo sú mi niektorí veľmi vzdialení, hoci nás delí len zopár desiatok kilometrov, či dokonca, v lepšom prípade, len niekoľko ulíc.
Jednoducho, stáva sa. Prečo, to neviem. Hoci, možno tuším.
Kedysi tu boli takí, ktorí mi neustále „trieskali“ o hlavu, „budeš mať osemnásť a môžeš ísť“. Takéto nedomyslené vyjadrenia by sa mohli trestať. Lenže potom by tu bolo asi priveľa trestancov. Űberall. Rund herum.
Nestalo sa. To. Presne do roka a do bodky. Ale neskôr. Aj som zostarla, aj odišla.
Tibík v tejto súvislosti nedávno poznamenal: „však, keď sa chceš rozprávať, tak si nemala utiecť z domu, ako prd z gatí“. Asi to nemyslel vážne. V štrnástich sa predsa nepatrí, aby to myslel vážne. Zrejme tlmočil len „odkaz predkov“.
Útekom sa dá nazvať asi všeličo, len nie to, ak sa určitú dobu niečo trpí, a zrazu sa to už trpieť prestane. Trpiteľné sa stáva nestrpiteľným. Nastupujú radikálne riešenia. Lepšie, metódy riešenia.
Nemala som v úmysle „čistiť mu hlavu“ tým, že kto koho prostriedky, nezáleží na druhu, užíval, presnejšie využíval, radšej som ostala ticho. Zahryzla som si do jazyka. Ďalší z edície: „Zbabelosti v mojom živote.“
Neustále hovorím svojmu malému, odvážnejšiemu ja, nech sa už konečne presadí. Nedarí sa mu. Treba kúpiť nový kvetináč. Podľa možnosti so slnečnicou. Ak sa podarí zohnať. What if . . .?