Niki je geniálna. Ak som to ešte nespomenula. Bolo Mikuláša a ja som práve išla písať reálne realistickú prácu. Bez komentára. Ponorená do prudkého toku myšlienok som si neraz pomyslela, že ma tie vlniská kamsi zanesú, no nestalo sa. „Ale nie o tom som chcela.“
Ten môj „zelený kus nábytku“, ktorý pýta raz za trimester papať, spustil zase raz tú svoju. O mne, pre mňa. „Polemička“ . . . taká ona je J
Žltá obálka sa zajagala:
„Do tvojej čižmičky hadžem všetko
zdravie, šťastie a lásku sveta.
Tak si to nepošliap, keď sa budeš obúvať . . . J
Tvoj Mikuláš“
V živote by som si nebola bývala pomyslela, že sa takej drobnosti dokážem tak potešiť. To nebola len „skomolenia“ niekoľkých pekne naformulovaných slov, to bolo a aj je viac. To je „moja“ vyšetrovateľka.
Ale príbeh pokračuje ďalej. Nezaháľala som a aj ja som v podobnom duchu odpovedala, nielen N., ale aj Dade, ktorá síce so mnou prežila len 2 semestre. Nemala toľko „šťastia“, ako niektorí, ktorí to so mnou, v zlom aj dobrom, ťahajú 15. rok.
Už dlhšie mám pocit, že aj ja som „bez citu“, možnože, ale predsa.
Tibora som nevidela už riadne dlho, po lete som to akosi prestala počítať. Ťukla som aj jeho medzi adresátov. Len tak. Neočakávajúc odpoveď. Z princípu. Keď čakám, tak sa nedočkám.
O pár hodín sa znova spustila tá moja. Odpísal. „Aj Tebe J“
Povedal tým viac, ako keby mi bol dal šaty od Gucciho. Predsa len existujú zázraky.
Existuje predsa Niki. Niki, ktorá dokáže „čarovať“. Aj bez prútika. Ide jej to. Kto raz vie, tak darmo. Niki, presne tá, ktorá dokáže rušiť mosty. Mosty, ktoré viac oddeľujú, ako spájajú.
A hoci to asi nedávam najavo, lebo to žiaľ neviem, sú ľudia, ktorí znamenajú mnoho.
Nestačím sa čudovať, ako to robia. Ale som rada, že to robia, že sú, že dokážu ukázať svetlo, keď sa cítim byť v tuneli, tom najtmavšom, ktorý nemá konca.
Patrí im, ale hlavne Tebe, Niki, veľké, preveliké ďakujem.
PS: už aj nad smskami sa dokážem rozplakať, tentokrát slzami šťastia, lebo tých druhých bolo už dosť . . .
„Iba toľko som chcela.“
