Niekedy je veľa málo, ale aj málo môže byť veľa. Takže tak.
Paula dohrmela aj s kufríkom. Mimoriadne zle naladená. Slovo informatika už nemôžem ani len vysloviť. Pokazil sa jej komp, ked´ sa snažila zvládnuť prezentáciu v powrpointe.
"Budem prezentovať ako prvá Bratislavský región a jej cestovný ruch,uff, keby ten profák vedel, koľko som sa s tým natrápila. Ale musíme byť moderní, kraáčať s dobou, a preto akoby sa ani nechumelilo, musela som svoju dvojdňovú robotu po záhadnom zmiznutí obsahu pécečka nanovo vykonať. Nevadí, aspoň že sa dnes autobus a ko minule nepokazil."
Mlčky ju počúvam. Ľudia sa totiž musia vyrozprávať a ja som veľmi vd´ačný poslúcháč. Kedykoľvek. Ako malú cenu útechy mám pre Pauli aspoň lízanku. Táku farebnú z jarmoku. Cukor je predsa dobrý na nervy, len neviem, či to množstvo je postačujúce. Ale snád´ hej.
Škoda, že som to slovo na I nemohla spomenúť. Aspoň Stefaní sa pochválim. Bola to moja dnešná jediná hodina. Opäť som začala veriť na telepatiu. Nieže by som o nej kedykoľvek pochybovala, Len som nebola o nej vždy maximálne presvedčená.
Ladným vychádzkovým krokom prichádzam. Vidím R. a popzdravíme sa, aj úsmev bol. Hoci sa porušilo jedno z mojich nezmyselnejších pravidiel,chlapcom sa nezdravím ako prvá, ktorými som síce svoj život zamorila, ale predsa. Niekedy je dobré ich porušiť. Však pre jeden úsmev predsa stojí za to porušiť aj pravidlá. A smutne sa začínajúci deň nebude až tak veľmi smutný. I ked´ strávim popoludnie a asi aj noc s naším najväčším básnikom.
Ako raz povedal ujo Peter, "pravidlá sú na to, aby sa porušili."
