Síce som si už veľakrát povedala, že nič nie je len tak. Náhody už akosi prestali existovať. Ale určite sú. Však niečo tu musí byť aj pre takých „bláznov“ s vetrom vo vlasoch a slncom v očiach.
Nemala som veľkú chuť odhodiť odev ppp /parádne pohodlné pyžamko J/. Čakala na mňa len jediná úloha. Zato úloha bojová. A keďže sme len obyčajní smrteľníci, ktorí obávané veci radi odkladáme, aj ja som k nej mala postoj podobní ako je vzťah čerta a svätenej vody.
Na dobré si totiž prirýchlo zvykáme a ťažko sa ho vzdávame. Niekedy však treba kapitulovať a postaviť sa čelom k novému. K tomu, o čom sme zatiaľ nevedeli. Netušili. O rok však zostarneme. Snáď sa podarí aj doposiaľ nezbrázdené zákutia mozgovej kôry zdolať. Preto som kúsok jedová. Jedová na všetky tie veci, ktoré v rámci sťahovania so sebou, alebo skôr za sebou budem opäť ťahať. Kým prídem na „kolej“ isto si neraz poviem, „no bolo ti to treba“ ? Trepať sa sem, s tými „carachami“, z ktorých minimálne polovicu, ak nie viac, ako budú oba semestre dlhé ani len raz nevytiahneš? Ostanú prachom zapadnuté kdesi na najspodnejšej poličke, v tom najkrajnejšom kúte.
Zapadnuté a zabudnuté. Rovnako ako niektoré spomienky, ktoré treba občas oživiť. A to aj vtedy, ak nie sú najpríjemnejšie. Menej šťastné si pokúšame vybaviť si oveľa menej, ako to radostné. Je to akýsi prirodzený ľudský zákon. Dobré však pominie rýchlejšie. Ostane len to, čo ostať má. To, pred čím máme rešpekt. To, pred čím si držíme odstup. Príde však doba, keď ani odstup nebude viac odstupom. Dostaneme sa cez to. Zmizne závoj hmly. Objaví sa dúha. Skončí to „happyendom“. Ak náhodou, aj nie, ostaneme happy aj bez endov. Narvávam ešte jednu z posledných tašiek. Sama netuším prečo. zrejme som rada, ak mám všetko všade. So sebou. Pri sebe. Nikdy neviem, kedy budem čo potrebovať. Zajtra snáď aj kamión, ktorý ma prepraví. Nedávam si už predsavzatia, že sa budem pravidelne učiť. Nielen do rána, do tretej, aby som si v polospánku, polobdení zase obarila nôžku. Aj s denníkom som to už vzdala. I tak by sa zopakovala známa repríza: nenaplnené veľké očakávania. Tie však treba mať. Aby bolo kam padnúť, kam klesať. Hoci to nebude vždy mäkký vankúš.