Boli sme v kostole, Opäť v sukni z minulého týždňa. Akoby to nebolo jedno. Aj tak je to len kúsok handry. NIč viac. Mám ho však rada. Risk je zisk. Tak som to riskla. Čuduj sa svete, nik si to nevšimol.
Správy z agentúry, "sused žije lepšie ako ja, čím to len bude ...", záviďme mu ešte aj nos medzi očami, mali vyššiu relevanciu, ako látka na mne.
Robiť veci nie pre ostatných, ale pre seba, si vyžaduje značnú dávku. Nie odvahy, ale presvedčenia. "Urobím to, lebo mne tým bude lepšie."
Prváčence pôsobili tak vyrovnane, tak bezstarostne, tak šťastne.
Mňa to opäť vzalo, Držalo už tretí deň. Na každého príde denne jeho päť minút. Je to len metafora. Zvyčajne, čo platí pre väčšinu, sa mi výrazne vyhýba.
Prišlo mi to tak ľúto. mnoho rozmýšľam, dumem a potom plačem. Ako to dieľa z ihriska, ktoré stratilo loptu. Hralo sme sa s ňou rady. Bola to len lopta. Guľa vymedzeného tvaru a formy. Rodičia zaobstarajú novú. Rodičia. tí dvaja, na ktorých som mala slabosť. Nič jej nebolo nemožné. Preniesla to aj na mňa. Podobne, ako sa mi ušla do vienka žltá. Žltá odkvitnutej púpavy.
Beriem ju do dlaní. Fúkam. Malých parašutitstov posielam svetom. Letom.
Všetkým, ktorí ostali sami.
Odvrhnutí, predsa ľúbení ...