Na polici chýbali už len posledné knihy. Rokmi opatrované. Dedičstvo. Nevedela sa ich vzdať. Chýbalo jej na to priveľa síl, aby ich dokázala dať od seba preč. Možno ich nikdy neotvorí. Kým by dokázala absorbovať ich obsah, potrebovala by aspoň ešte jeden život. Ale boli jej. Tvorili časť jej života. Tú, ktorú sa bála svetu ukázať. Svetu, ktorý by ju nedokázal pochopiť. Len odsúdiť a potupiť.
Vraj čas to všetko zocelí. Dosť odvážne slová. Pri jej zjatrenej duši je aj US – STEEL málo. Prišlo to, zostalo. Z ničoho nič, len tak, z čistého jasného neba.
Tak veľmi by sa bola chcela k nemu pritúliť. On jediný má v sebe to polienko nádeje. Ten nevyhnutný kúsok drievka.
Všetko jej prišlo odrazu tak veľmi ľúto. Nedokázala mu povedať, ako veľmi ho má rada. Ž e pre ňu naozaj niečo znamená. Viac, ako si myslí.
Na určité veci sme /asi/ prislabí. Navonok vystupuje ako ľadová kráľovná, nepripúšťajúca si nič a takmer nikoho k sebe. Optický klam. Pôsobiaci dojem dokonalosti je len maska. Tvár, ktorú nosí už pridlho. Pridlho na to, aby ju bolo len také jednoduché odhodiť. A pritom to nie je nič, len plytčina. Len za ňou je hĺbka. Osobná hĺbka. Jadro. Skryté. Hlásajúce sa k slovu v tých najmenej očakávanejších chvíľach. Nedokázala ho otvoriť. Bála sa, ako už toľkokrát. Pridlho zaužívané kamenné srdce. Nedotknuteľnosť. Je to len odraz. Pokriveného zrkadla.
Stačilo málo, aby bola krehká. Krehká, ako tá bordová gladiola.